Martin Chudík

Ako som šiel fotiť IV. alebo Dievčatá v plavkách

         Dovolenkoval som na strednom Slovensku v jednej malej dedinke neďaleko Zvolena. Príroda naokolo bola prekrásna. Človek, ktorý vyrastal v meste ako ja, to vie oceniť. Chcel som spoznať čo najviac z nového prostredia, preto som sa hneď v prvý deň vybral na prechádzku, ako inak, so svojím verným kamarátom foťákom.

         Hneď za dedinou sa rozprestieralo veľké pole. Keďže bolo leto, vysušená slama zbalená do kotúčov pripomínala divoký západ. Neodolal som a spravil zopár fotiek. Na druhej strane sa zas hrdo vypínal hustý les. Už som sa chcel vybrať tým smerom, keď ma vtom zaujala obloha. Zdobili ju mohutné mračná, ktoré pripomínali bojovníkov majúcich za lubom poraziť letné slnko. Boli v prevahe. O niekoľko minút začalo liať ako z krhly. Úplná prietrž mračien. Vzal som nohy na plecia a utekal som smerom k dedine. Potkol som sa na šmykľavom bahne a zaryl nosom do zeme. Foťák ležal vedľa mňa, obaja sme boli zablatení, no foťák na rozdiel odo mňa aj rozbitý. Bolo mi ho ľúto, veľmi dobre mi slúžil, nikdy ma nesklamal. Zobral som jeho pozostatky a rýchlo som bežal ďalej. Prvý dom v dedine sa už na mňa usmieval. O pár sekúnd som stál pod jeho podstienkou celý premoknutý, zablatený a čakal som, kedy sa najväčší lejak utíši.

         „Pekne som dopadol,“ prebleslo mi hlavou.

Zo zamyslenia ma vytrhol hlasný krik a výskot. Obzeral som sa, skade to ide. Keď tu zrazu po poľnej cestičke uteká pol tucta dievčat. Všetky boli v plavkách. Prekvapený týmto výjavom som na ne zízal s otvorenými ústami. Baby utekali smerom do dediny, tiež sa chceli skryť pre dažďom.

         „Skade ale utekajú?“ nešlo mi do hlavy. „Čo sú to nebodaj lesné víly, ktoré sa boli osviežiť v horskom potoku?“

Keď boli asi päť metrov od domu, kde som stál, ich krik sa premenil na obrovský rehot. Zbadali zablatené strašidlo schovávajúce sa pred dažďom. Sám sa smejem, keď si predstavím, ako som vtedy musel vyzerať. Ako okolo mňa prebehli, jedno dievča sa na mňa úprimne usmialo. V jej očiach som zbadal zmysel môjho života. Ani som sa nenazdal a už boli preč. Dážď pomaly ustal a ja som sa mohol vybrať do domu, kde som býval. Domácim som rozpovedal, čo som zažil. Povedali mi, že pár sto metrov za dedinou je jazero. Už mi bolo jasné, skade dievčatá utekali. V hlave som mal ešte jednu otázku. Chcel som zistiť, kto bolo to záhadné dievča s krásnym úsmevom. Opísal som ju domácim. Hneď vedeli o koho sa jedná.

         Odhodlaný zoznámiť sa s ňou, naplánoval som si, že za ňou na druhý deň zájdem. Navečeral som sa a ľahol si do postele. Už som sa nevedel dočkať rána...