Martin Chudík

Stmieva sa čoraz skôr. O to rýchlejšie, keď je zamračené ako dnes. Obloha sa zmenila na výkres obliaty vodou, v ktorej niekto umyl štetec od čiernej a tmavomodrej farby. Takto asi vyzerajú bielučké šaty nevesty po tom, čo v nich spadla do mláky. Do takej na kraji cesty, ktorú rady navštívia kolesá ženúceho sa auta po meste. Nič radostné...

Z kuchyne ku mne dolieha zvuk žmýkajúcej práčky. Predstavujem si, ako by som sa asi cítil na mieste prádla točiaceho sa v jej bubne. Možno by to bol podobný pocit, aký práve zažívam. A to ani nie som opitý, ani mi nik nevrazil. Teda až na občasné facky od života.

Zapol som svetlo, nech trochu vidím na svet, keď si už to slnko odišlo na dovolenku. Žiarovky ma zachránili. Už nezaspím v stmievajúcej sa izbe. No aj keby tu svietilo tisíc luxov, nezbadal by som, čo je najdôležitejšie, lebo dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. Už o niekoľko hodín však zhasnem všetky lampy. Noc rozprestrie svoj plášť nad ospalými očami, ale ja spať nebudem. Pozriem sa na tmavé nebo a budem hľadať žmurkajúcu hviezdu, planétu Malého princa, ktorá je pre každého len jediná. Medzi miliónmi ostatných ju však nenájdem, veď dôležité veci sú pred očami skryté. Vidíme ich iba srdcom. A tá moja hviezda žiari hlboko v ňom...