Nádej
Biele pierko padá na zem,
pomaly sa vznáša.
Prší ako šťastie z neba,
pohľad – jedna krása.
Slnko svoje oči sklopí,
pozerá sa na pierko,
sleduje ho kam sa stratí,
ono letí tak krehko.
Každý by rád pierko zvieral
v svojej dlani zavretej,
lietal by s ním ako víchor
po oblohe hviezdnatej.
Už pierko nežne hladí
koberec zlatistých listov.
Vietor ho zas odfúkne
na človeka s dušou čistou.
Komentáre
Martin, znovu som sa zastavila pri tvojej básničke,
Tvoja poézia je veľmi krehká, ale musíš s ňou viac pracovať.
Mila moja poradkyna,
chcel som sa ta spytat, ci mozem Danielovi Hevierovi do mailu napisat, ze ma odporuca Zuzka Rozpravkarka?
Daj mi radšej na neho majlovku, ja mu čosi o tebe ťuknem...
daniel.hevier@hevi.sk