Martin Chudík

Osudová láska

1.Stretnutie

Na ulici, v Starom meste,

stálo dievča prekrásne.

V tej chvíli chcel som jej

krásu vpísať do básne.

Stála tam tak osamelo

so svojím nežným pohľadom.

Jednu krátku chvíľu zažiť,

čo patrila by len nám dvom.

Prikročil som bližšie k deve,

položil jej otázku:

„Čo tu stojíš takto sama,

čakáš azda na lásku?“

Dievča s vlasmi havraními

obrátilo hlavu ku mne.

Pery červené jak ruža,

náhle odvetila umne.

"Prečo pýtaš sa ma, či som

tu sama a či s niekým?

Vari poznáme sa?" dodala

so záujmom veľkým.

„Nie veru, odvetil som ticho.

Vidím ťa tu prvý raz.

No pri pohľade na tvoj úsmev,

čo roztopil by zimný mráz,

 srdce moje poskočilo.

Preto pýtam sa ťa zas:

Venuješ mi chvíľku svoju

v tomto meste plnom krás?“

Dievča pri tých slovách zrudlo,

v očiach jasné iskričky.

"Som tu sama, ujmi sa ma,"

odvetila mysticky.

Prekvapený, no s radosťou

chytil som ju za ruku,

ukázal jej celé mesto

v bielom zimnom rozpuku.

Pri prechádzke ulicami

sme spoznali sa bližšie,

zámer nášho stretnutia

ovplyvnili sily vyššie.

  2. Prechádzka

Ubehlo pár mesiacov,

čo stretli sme sa prvý raz.

„Pamätáš sa ešte na to,

ako štípal vonku mráz?“

"Pravdaže sa pamätám,

zdá sa mi to ako včera,

čo sama v meste bola som

a prvýkrát ťa tam zrela.

Odvtedy sa naše cesty

preplietli sťa vrkoče.

Milujem ťa viac než vesmír,"

od radosti zaplače.

„Moja drahá, si môj dar,

čo mi z neba niekto dal.

Tvoje krásne pery bych´

celé dni len bozkával.“

„Tvoja duša čistá je sťa

voda z lesnej studničky.

Utopiť sa z toľkej lásky,

zostať pri nej maličký.“

„Veľká láska je jak stuha,

čo srdcia naše viaže,

s tebou, drahá moja,

necítim viac žiadnej tiaže.“

Chytili sa pevnejšie,

krásnou láskou zajatí,

kráčali v tvár osudu

v pevnom nežnom objatí.