Martin Chudík

Čierny havran - 2.časť

         O dva dni sa to malo zmeniť, lebo John nastupoval do prvej triedy neveľkej školy, ktorej pevné základy a hrubé múry stáli prakticky v centre mestečka. John to teda do školy nemal ďaleko, no napriek tomu sa častokrát stalo, že sa do školy dostal len tak – tak načas. Bolo to spôsobené tým, že John miloval spánok a v žiadnom prípade oň nechcel prísť ani ráno, keď už ostatné deti boli na polceste do školy.

         Prvý deň bol plný očakávania. John sa v nej cítil celkom dobre. Hneď si tam našiel niekoľko kamarátov. Keď prišiel domov, vyrozprával všetky svoje zážitky rodičom, ktorí si zobrali v tento „sviatočný“ deň dovolenku, aby boli pri tom, keď sa John vráti zo školy domov.

         Michelle, ktorá práve začala chodiť do šiestej triedy, mala tieto zážitky už dávno za sebou. Jej priority sa vplyvom puberty zmenili. Už to nebola rodina, ktorá bola na prvom mieste, ale kamaráti a začínajúce prvé lásky. Preto nemala toľko času hrať sa s Johnom. Nebolo to nič zvláštne, veď rovnako sa správa milión iných detí v tomto veku. Keďže sa John už nemal doma s kým hrávať a prvá trieda je len priestupná stanica medzi útlym detstvom a začiatkom púte za vedomosťami, mal ešte veľa voľného času. Rodičia si to všimli.

         Netrvalo dlho a do rodiny pribudol nový člen, psí miláčik, ktorého pomenovali Edie. Edie bol beagle. Toto plemeno sa odjakživa vyznačovalo sangvinickou náturou. Pre Traightovcov to nebol problém, pretože mali veľkú záhradu, psík mal dostatočne veľký výbeh. Do už aj tak šťastnej rodiny priniesol ešte väčšiu radosť a stal sa Johnovým najlepším kamarátom. Konečne sa mal s kým hrať a naháňať po dvore. John sa možno až príliš upäl na Edieho, čo nebolo najlepšie, lebo od tej chvíle, čo ho dostal, zabudol na všetkých svojich kamarátov zo školy a venoval sa len jemu. Napriek tomu dosahoval veľmi dobré výsledky. Ako takto plynul čas, Johnovi sa nielen dobre darilo, ale dokonca sa stal najlepším žiakom triedy. Takto to pokračovalo niekoľko rokov...