Maliarova spoveď
Namaľujem si skutočnosť.
Ťažký obraz vnútri drieme,
štetec bozká čisté plátno
a farbami celej Zeme
oživí staré spomienky.
Úhrančivomodrá rieka
ukryla drobné kamienky
ako matka dlhoveká.
Okrúhle a slová ostré
zvečnené pod mojou dúhou
ako silné rebrá v kostre
pochodujú krokom sluhov
neľahkým svetom života.
Až nastalo zvláštne ticho.
...na štetci slovná nahota.

Komentáre
som v nemom uzase...
aj
A mně se to moc nelíbí!
Hanka, Vasilisa,
Miťo,
A naviac, moja báseň nebola tak celkom o maliarovi ako takom, ale o našej schopnosti vyjadriť to, čo máme v sebe...
No tak dobre.
Ale nejde mi do kebule ten nadpis!
Ale Miťo :D
Víš, malíř je malíř. Básník je básník. prozaik je prozaik.
Nuž, každému sa páči iné :P