Martin Chudík

Obrad

Je noc. Mesiac svieti na tmou zaliate chodníky. Hviezdy žmurkajú do rytmu môjho kroku. Nikto netuší, že sa tam dovalím ako ryba v bystrom rieky toku. Kráčam. Kráčam zasneženou cestou. Moje srdce tlčie, akoby sa po skalách na kočiari nieslo. Už len zopár krokov. Vravím si. Započul som ako kdesi padá kopa snehu na rímsy. V jednej ruke držím vychádzkovú palicu. Dúfam, že z toľkej chôdze nedostanem svalovicu. Vidím dvere dubové, už som na mieste. Myslím, že je odo mňa slušné, že meriam toľkú cestu, aby som zaprial veľa šťastia neveste. Neveste, čo zatvorila dvere pred mojím srdcom. Otváram dvere mojou silnou pravicou. Nevesta v bielych šatách stojí pred kostolnou lavicou. Ženích hrdo vedľa nej sa vypína. Takpovediac, jedna šťastná chvíľa – idyla. Vtom mi hlavou myšlienka vzdoru preletí. Stále je čas, aby moja milá neskončila v cudzom zajatí. Dvíham palicu a kričím náhle, hádam to len nie je márne. „Zrušte svadbu! Ja som proti!“ Všetky hlavy na mňa zrazu. Každý hľadá ten hlas – skazu. „Shirley, to som ja, Blythe! Neber si ho! Ja ťa stále ľúbim!“ Otáča sa ku mne. Vtom mi srdce stuhne. S obavami čakám, čo mi povie. Okom na mňa žmurká. Pomalým krokom sa blíži ku mne. Vonku sa strhla snehová búrka. „Blythe, láska je veľmi silná. Teraz už viem, že nemilujem Johna – starostovho syna. Keď ťa tu dnes takto vidím, viem, že tá láska, čo v sebe nosím, patrí len tebe. Odpustíš mi prosím?“ „Shirley, ty si moja jediná. Ja milujem ťa a milovať budem, pokým žiť a kráčať po našej krásnej zemi budem.“ Chytáme sa za ruky a odchádzame spolu. „Je krásne mať ťa zas pri sebe.“ Zo stromu počuť húkať sovu. Takto končí príbeh šťastne, cítim prílev nekonečnej vášne.