Martin Chudík

Madam Ignáciová

„Ako si to predstavujete?“ spýtala sa madam Ignáciová.

„Veď to vôbec nedáva žiadny zmysel,“ soptila ďalej.

Bola taká nahnevaná, že sa jej z uší začalo dymiť. Keď to už vyzeralo, že asi exploduje, odrazu sa ukľudnila, akoby sa pred chvíľou nebolo nič dialo. Bola to veľmi čudná žena. Jej nálada sa menila až nepríjemne rýchlo. Nikto nevedel prečo. Možno ani ona sama. Raz ráno, keď sa vybrala na prechádzku, zbadala v kríkoch malého psa.

„Asi ho tu niekto nechal alebo sa zatúlal,“ pomyslela si.

„Keby som tak nemala alergiu na všetko živé!!!“ skríkla.

„A tým myslím naozaj všetko, teda aj ľudí,“ bedákala ďalej.

         Všetko sa to začalo, ešte keď bola veľmi maličká. Jej matka ju porodila do záchoda a ani neprivolala žiadnu záchranku, len ju tam nechala. Onedlho na to prišla do kúpeľne upratovačka, ktorá našla dieťatko plávať v záchode ako akvarijnú rybku. Síce nie tú neónovú, ktorej chov je zakázaný, ale pripomínalo tučnú gubku. Veď mala päť kilogramov hneď po narodení a merala asi šesťdesiat centimetrov. Úctyhodne parametre aj na malú veľrybu, nie ešte na ľudské mláďa. Aj vlasy už malo, hneď sa aj pocikalo. Plávať to vedelo, na riti sedelo a doblba hľadelo. Takýto bol začiatok života dnes urodzenej madam Ignáciovej.

          Z rybky vyrástla madam. Kto by to bol ešte pred rokmi povedal?! No Nikto!!! Manžela nemala, pre svoj zovňajšok a vnútro si ho ani nájsť nemohla. Bola ohavná, no zároveň veľkomožná. Nikto nevie síce prečo, ale keď sa objavila v nejakej spoločnosti, nikdy to nebol muž, ale žena. A aká - telo mohutné sťa hodný chlap! Volala sa Omela. Ďalšia špata, ktorá sa snažila vyniknúť v tomto špinavom svete. Hrala sa na tenistku a nie hocijakú, ale ešte k tomu aj celkom dobrú. Podporu nachádzala u madam Ignáciovej, ktorá meno dostala po svätom Ignácovi z Loyoly, po ktorom bol pomenovaný aj kláštor, v ktorom vyrastala. Keďže Omela a Ignácka žili spolu a vyzerali dokopy ako dvaja silní muži, každý, kto ich stretol sa ich bál. Preto sa človek musel dobre pozrieť z okna či náhodou nekráčajú po ulici, aby ho náhodou tá do očí bijúca ohavnosť dvoch vysokopostavených dám neoslepila ako Slnko pri svojom východe. Mešťania sa obávali dňa, kedy ich stretnú a vrúcne sa modlili k Bohu aby im pomohol a chránil ich od týchto nestvor.

          Jeden krásny slnečný deň, mohlo byť tak asi tri hodiny poobede, keď už všetci boli zalezení vo svojich brlohoch a spokojne odfukovali – mali poludňajšiu siestu, sa madam Ignáciová vybrala na prechádzku. Keď sa chcela pokochať svojím novým účesom v odraze vody, jej ťažké brucho ju prevážilo a spadla do kanála...