Dievča s klavírom
Pri prechádzke lesom som obdivoval krásy prírody. Bola jar. Všetky stromy boli v plnom rozkvete. Pri pohľade na tú krásu človek okamžite zabudne na každodenné problémy. Les sa nachádzal na okraji malebného mestečka. Ani som sa nenazdal ako, zrazu som sa ocitol na lúke, na ktorej sa hrdo vypínal starobylý viktoriánsky dom. Zdal sa byť dosť veľký na to, aby v ňom bývala aj osemčlenná rodina. V nemom úžase som sa díval na tento nezvyčajný výjav. Osamotený dom na čistinke v strede lesa. To sa často nevidí. Zo zamyslenia ma vytrhla božská hudba. Okamžite som rozpoznal, že ju vydáva klavír. Každý tón sa ku mne niesol vzduchom a chlácholil moje uši. Bol som svedkom ozajstného umenia. Veľmi ma zaujímalo, kto je tým klavírnym virtuózom, a tak som podišiel bližšie k domu. Pomaly som sa naklonil k oknu, aby som nevyrušil tú božskú bytosť pri hre. Naskytol sa mi pohľad na priestrannú izbu, vybavenú hnedým nábytkom. Na stenách viseli veľké obrazy. Bolo vidieť, že si domáci potrpia na umenie. Potom mi zrak padol na veľké piáno, na ktorom hralo krásne dievča. Jednotlivých klávesov sa dotýkalo nežne, akoby ich hladilo, ale zároveň odhodlane a sebavedome. Malo krásne dlhé havranie vlasy a na tvári spokojný úsmev, ktorý prezrádzal, že hudbu miluje a vychutnáva si ju plnými dúškami. Mohlo mať tak osemnásť rokov. Jediný pohľad na tú krásu mi stačil, aby som sa bezhlavo zamiloval. Stál som tam s otvorenými ústami ako prikovaný a nevedel som sa vynadívať na ten úžasný obraz, ktorý nenamaľoval nikto iný ako sám život. Odrazu ma premkla obava z toho, že to je len sen. Krásny sen, ktorý by sa nikdy nemal skončiť. Radšej som sa uštipol do ruky, aby som si bol stopercentne istý. Zabolelo ma to a miesto štipnutia očervenelo. Teraz som si už bol istý, že bdiem. Nevedno ako dlho som tam len tak stál. Možno pár minút, hodinu, či viac? Čas v tej chvíli utekal míľovými krokmi, no pre mňa nebol vôbec dôležitý. Vlastne nič nebolo dôležitejšie ako to dievča. To dievča, ktoré mi ukradlo srdce. To dievča, ktoré ani len netušilo, že sa naň spoza okna pozerám a počúvam hudbu, ktorú hrá. Tá hudba nebola obyčajná. Počul som niekoľko desiatok či stoviek klavírnych skladieb, ale ani jedna z nich sa jej nevyrovnala. To, čo mala táto skladba naviac, bolo srdce, ktoré tajomné dievča vkladalo do každého jedného hraného tónu. Hudba odrazu prestala. Aby som zistil prečo, hodil som letmý pohľad na dievča a vtedy sa naše oči stretli. Trochu som sa preľakol. Nechcel som, aby videla, že ju pozorujem. No ona mi venovala ten najkrajší úsmev, aký som kedy videl. Gestom mi naznačila, aby som vošiel dnu. Bol som prekvapený. Nečakal som to. Keď som vstúpil do izby, ktorú som predtým videl len spoza okna, pripadala mi ešte väčšia. „Som Shirley,“ povedala tichým hlasom dievčina. „Ja som Blythe,“ odvetil som a podal jej ruku. „Čo ťa sem privádza?“ spýtala sa ma. „Bol som na prechádzke v lese. Milujem totiž prírodu. Pomáha mi relaxovať. Zrazu som zbadal tvoj dom a započul ako hráš na klavíri. Pravdaže, vtedy som ešte nevedel, kto tak krásne hrá. Keďže som sa do mesta presťahoval len nedávno, vôbec som netušil, že v lese nájdem nejaký dom. Podišiel som bližšie a zahľadel sa cez okno na teba. Potom si ma zbadala. Tak a to je celý príbeh. Povedz mi teraz niečo o sebe ty. Bývaš tu sama?“ „Popravde, ja bývam spolu s rodičmi a bratom v Etworde. Tento dom je len naša vila. Keďže sú jarné prázdniny, prišla som sem, aby som si trocha oddýchla od rušného života v meste. V Etworde nemám ani klavír a hudbu zbožňujem. Vždy som veľmi šťastná, keď si môžem zahrať. „To je ale náhoda, že sme sa tu stretli. Ešteže sú tie jarné prázdniny.“ poznamenal som. „Nezostaneš na večeru?“ spýtala sa Shirley. „S radosťou.“ Na večeru sme mali chutné kuracie prsia s ryžou, ktoré Shirley sama pripravila. Bol to deň, ktorý si budem pamätať do konca života. Vtedy sme sa so Shirley veľmi spriatelili. Možno k tomu prispela tá hudba alebo večera? Kto vie. Každý deň sme sa stretávali a po pár týždňoch sme začali spolu chodiť. A náš vzťah trvá dodnes. Príroda a hudba, veci, ktoré milujem, zviedli naše cesty dokopy. Za to im ďakujem!
Komentáre