Martin Chudík

Každodenné dobrodružstvo

Anna sa zobudila o siedmej ráno, a tak ako každý deň, tešila sa na nové dobrodružstvo, ktoré zažije. Príroda jej nadelila krásnu tvár a postavu, takže o pálivé pohľady mužov nemala nikdy núdzu. Pred mesiacom oslávila svoje devätnáste narodeniny. Dych mladosti jej hladil sviežu snedú pokožku, ktorá kontrastovala s dlhými blond vlasmi. Oči mala modré ako letná obloha a pery krásne krojené, šťavnaté a tmavočervené ako višne. Na tieto prednosti lákala svoje mužské obete.

Ani dnes to nebolo inak. Otvorila šatník a zrakom prebehla po svojej zbierke sukní, tričiek a topánok.

„Hmm, do čoho sa dnes nahodím?“ rozmýšľala.

Pozrela von oknom. Bolo tak horúco, že slnko tavilo asfalt na cestách. Anna vytiahla zo skrine ľahkú svetlomodrú minisukňu a tyrkisový top s ramienkami. Vždy dbala na to, aby bola farebne zladená. Obula si nové lodičky, tým predĺžila svoje už aj tak dlhé nohy o ďalších desať centimetrov, vzala svoju najobľúbenejšiu kabelku a vybrala sa do centra mesta na lov. Dobre vedela, že v centre je najväčší výber. Dôkazom toho boli rôzne predmety od mužov, ktoré si ako trofeje vystavovala na poličke. Vždy si z dobrodružstva priniesla jeden. Keďže takéto zážitky sa konali skoro každý deň, polička už praskala pod váhou trofejí. Dorazila do mesta a začala si prezerať dnešnú ponuku.

         „Ten je príliš vysoký, tamten zas nízky, ten je skoro plešatý,     tamten zas príliš vlasatý,“ takto hodnotila okoloidúcich mužov.

Nakoniec jej zrak padol na čiernovlasého mladíka so športovou postavou. Mohol mať dvadsaťpäť rokov.

         „Ten  by stál za hriech,“ pomyslela si.

Pod zámienkou spoznať ho, vybrala sa jeho smerom s úmyslom vraziť doňho. Ochvíľu sa Annina kabelka a mladíkova aktovka ocitli na zemi.

         „Prepáčte mi.“

         „Nie, vy prepáčte mne,“ navzájom sa ospravedlňovali.

Keďže Anna bola dobrá herečka, vyzeralo to, že muž vrazil do nej a nie naopak.

         „Poďte, pomôžem vám,“ povedal Anne. „Naozaj ma to   mrzí. Tak som sa ponáhľal na obed, že som si vás vôbec nevšimol. Teda prepáčte, nemyslel som to tak. Prirodzene, ste veľmi pekná a za iných okolností by som rozmýšľal, ako sa vám prihovoriť, ale dnešný deň je veľmi hektický. Nenahneváte sa ak vás pozvem na šálku kávy, aby som odčinil tento nepríjemný incident? Mimochodom, volám sa Peter,“ a svoju pravú ruku vystrel smerom k Anne.

         „Teší ma, ja som Anna a na tú kávu s vami pôjdem rada.“

         „Tykajme si,“ navrhol Peter.

         „Vporiadku,“ súhlasila.

O päť minút už spolu sedeli v malej kaviarničke na námestí a spoznávali sa. Zistili, že majú veľa spoločných záľub, od literatúry až po dobré komédie. Bolo zjavné, že si na prvý pohľad padli do oka. Keďže Peter musel ešte ísť do práce, dohodli sa s Annou, že sa znovu stretnú večer na námestí. S vyhliadkou na pekný večer sa rozlúčili. Anna sa vrátila naspäť do svojho bytu. Potrebovala sa pripraviť na schôdzku. Opäť otvorila šatník, no tentokrát si vybrala čierne koktailové šaty, do kabelky vložila rúž, šminky a starý hrebeň, ktorý už toľkokrát použila. Anna mala filozofiu, že aj staré veci majú svoje čaro. Už sa nevedela dočkať chvíle, kedy zas uvidí Petra. Mali sa stretnúť o šiestej. Dovtedy zostávalo ešte tridsať minút. Pomaly sa obliekla, skontrolovala sa v zrkadle a vyrazila.

         Keď prišla, Peter ju už čakal aj s krásnou kyticou ruží. Zaviedol ju do noblesnej reštaurácie, kde si posedeli dve hodiny a ďalej sa spoznávali. Veľmi si rozumeli. Obaja boli romanticky založení. Po chutnej večeri sa ešte poprechádzali mestom.

         „Nejdeš na chvíľu ku mne domov? V telke dávajú dobrú          komédiu,“ navrhol Peter.

         „Takéto pozvanie sa neodmieta,“ tešila sa.

Popravde, čakala len na tento okamih. Na Petra vylúdila radostný úsmev s spolu kráčali do jeho bytu. Nebýval ďaleko, len niekoľko sto metrov od reštaurácie, v ktorej večerali. Petrov byt bol luxusne zariadený. Obývačke kraľovala veľká plazmová obrazovka a oproti nej čierny kožený gauč. Anna a Peter sa naň usadili a začali pozerať film. Dobre sa zabávali.

         „Prinesiem ti niečo na pitie?“ spýtal sa Peter počas reklamnej prestávky.

         „Dala by som si kolu.“

Peter odišiel do kuchyne. Anna vybrala z kabelky hrebeň a niekoľkokrát si prečesala vlasy. Potom sňala hlavicu so zubami a na jej mieste sa zjavila ostrá ligotavá čepeľ noža.

         „Tak, už som tu. nech sa páči,“ podával Peter kolu Anne.

Tá si rýchlo skryla hrebeň za chrbát, aby ho nezbadal. Poďakovala za kolu a veľkými dúškami začala piť. Po chvíli odložila pohár na stôl.

         „Si krásna. V okamihu, keď sme do seba vrazili, som sa do teba        na prvý pohľad zamiloval,“ naklonil sa k Anne, že ju pobozká.

Aj ona sa k nemu nahla zvierajúc v pravej ruke smrtiacu zbraň. Vo chvíli, keď sa ich pery dotkli, vrazila ostrú čepeľ do Petrovho krku. Ten len zachrapčal a z úst sa mu vyvalil pramienok krvi. Bezvládne padol na gauč – bol mŕtvy. Spokojná Anna mu zvliekla z prsta mohutný zlatý prsteň, ktorý si všimla už na obed v kaviarni. Vložila si ho do kabelky. Vzala pohár a umyla ho, aby na ňom nezostali jej odtlačky prstov. Keď za sebou zahladila všetky stopy, opustila Petrov byt. Doma vystavila prsteň na poličku trofejí a s pocitom radosti si ľahla do postele. Už rozmýšľala, čo si na seba oblečie na zajtrajší lov.