Martin Chudík

Každá je iná

Na opustenej ceste našiel som

pri nohách priamo hneď mne pod nosom,

malé semienko nového kvetu,

láskavo ho vypestujem k svetu.

Sklonil som sa poň k vyschnutej zemi,

veľkým údivom zostal som nemý,

pri prvom dotyku srdce hleslo:

„Už sa viac nebudem cítiť skleslo.“

S najdúchom vo vrecku kráčal som tam,

kde svoj útulný, sladký domov mám,

našiel som kvetináč a hnedú zem,

„Semienko, pozri sa, vsadím ťa sem.“

Každým jedným dňom rástlo do krásy,

vravieval som: „Kvetinka, pekná si.“

V hlave si hútam, aký je to druh,

žiaľ netuším, na stonke nemá pruh.

Mám ju zaliať svojím milým slovom?

Chcem byť dokonalý v skutku novom.

A či nechať, nech si rastie sama?

Neviem, je to nekonečná dráma.

Rukou nežne hladím hebké listy,

no aj tak stále som si nie istý,

či sa mi krásnym kvetom odmení,

zakvitne v lásky plnom znamení?

Každý kvet miluje pieseň inú,

keď sa ti všetky nápady minú,

usmej sa na svoju krásku zlatú,

možno chytíš lásku za opratu.